Proton-K

Proton-K

Proton-K s modulom Zarja
Základné údaje
Funkcia	nosná raketa
Výrobca	GKNPC Chruničeva
Krajina pôvodu	Sovietsky zväz Rusko
Výška	50 m
Priemer	7,40 m
Hmotnosť	59 550 kg (vzletová) 58 000 kg (vrátane užit. zaťaženia) 47 000 kg (samotná raketa)
Počet stupňov	3
História letov
Stav	nepoužívaná
Prvý štart	10. marec 1967
Posledný štart	30. marec 2012
Prvý stupeň – 1. stupeň (8S810K)
Dĺžka	21,2 m
Max. priemer	7,40 m
Motory	6 × RD-253 (11D48) (u novších verzií RD-259)
Ťah	6 × 1750kN
Doba funkcie	124 sekúnd
Palivo	asymetrický dimethylhydrazín/oxid dusičitý
Druhý stupeň – 2. stupeň (8S811K)
Dĺžka	14 m
Max. priemer	4,1 m
Motory	3 × RD-0210 (8D411K) 1 × RD-0211 (8D412K)
Ťah	4 × 600 kN
Doba funkcie	206 sekúnd
Palivo	asymetrický dimethyhydrazin/oxid dusičitý
Tretí stupeň - 3. stupeň (8S812)
Dĺžka	6,5 m
Max. priemer	4,1 m
Motory	1 × RD-0213 (8D48) 1 × RD-0214 (8D811) (komplet: RD-0212, 8D49)
Ťah	41 × 582 kN + 1 × 31 kN
Doba funkcie	238 s
Palivo	asymetrický dimethyhydrazin/oxid dusičitý
Kozmonautický portál

Proton-K (po rusky: Протон-К) je označenie základnej trojstupňovej verzie sovietskej respektíve ruskej nosnej rakety rodiny Proton, používanej na vynášanie ťažkých družíc, najmä kozmických staníc a ich modulov na nízke obežné dráhy okolo Zeme. Vyvinula ju konštrukčná kancelária OKB-52 (Опытное конструкторское бюро № 52, ОКБ-52), neskôr premenovaná na Ústrednú strojárenskú konštrukčnú kanceláriu CKBM (Centralnoje konstruktorskoje bjuro mašinostrojenija, ЦКБМ), pod vedením hlavného konštruktéra V. N. Čelomeja v rámci projektu UR-500 (universalnaja raketa, универсальная ракета УР-500) ako modifikáciu UR-200K. Sériovú výrobu zaisťuje továreň Chruničevovo štátne kozmické vedecko-výrobné stredisko (Государственный космический научно-производственный центр им. М. В.Хруничева) v Moskve. Výrobné typové označenie je 8K82K. Kódové označenie používané ministerstvom obrany USA pre tento kozmický nosič je SL-13, označenie používané študijnou službou amerického Kongresu (Sheldonovo označenie) je D-1.

Motory pre prvý stupeň vyvinula konštrukčná kancelária OKB-456 pod vedením V. P. Gluška (teraz NPO Energomaš, НПО Энергомаш им. академика В. П. Глушко) v meste Chimki na okraji Moskvy. Motory pre druhý a tretí stupeň sú dielom konštruktéra S. A. Kosberga z konštrukčnej kancelárie OKB-154 (teraz Konštrukčná kancelária chemickej automatizácie KBChA, Конструкторское бюро химической автоматики, КБХА) vo Voroneži. Inerciálny riadiaci systém vyvinul v Moskve vedecko-výskumný ústav NII-885 (НИИ-885 Научно-исследовательский институт № 885), riadený N. A. Piljuginom. Všetky tri stupne používajú skladovateľné kvapalné pohonné látky, ktoré sú silno jedovaté. Preto sa dosiaľ nikdy nepoužili na vynášanie pilotovaných kozmických lodí, ale najmä pre vynášanie kozmických staníc bez ľudskej posádky na palube.

Nosné rakety tohto typu štartujú z kozmodrómu Bajkonur, kde majú k dispozícii celkom štyri rampy, a to rampy č. 23 a 24 v komplexe 81 a rampy č. 39 a 40 v komplexe 200. Prípravy rakiet na štart prebiehajú v montážnej budove MIK (montažno-ispytatělnyj korpus, монтажно-испытательный корпус МИК) v komplexe 92.